Život Prešova
online
online
Slovenský olympijský a športový výbor oslavuje 30 rokov
19.12.2022 Bratislava
Bratislava
19. decembra (TASR) - Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV) si v
pondelok 19. decembra pripomína 30. výročie svojej existencie, ktorá sa
začala založením Slovenského olympijského výboru (SOV). Ten vznikol už
tucet dní pred zánikom spoločného štátu - 19. decembra 1992. Tridsiate
výročie SOŠV tak pripadá zhodou okolností na deň, keď slovenská
verejnosť spozná Športovca roka 2022.
Posledný decembrový deň 1992 zanikol federálny štát a od 1. januára 1993 sa na medzinárodnej scéne prezentovali samostatne Česká republika a Slovenská republika. Ako pripomína portál olympic.sk, SOV bol na Ministerstve vnútra SR zaregistrovaný 20. januára 1993. Následne pod vedením svojho prvého predsedu, člena Medzinárodného olympijského výboru (MOV) Vladimíra Černušáka, rozbehol prvé kroky. Do premiéry výpravy samostatnej Slovenskej republiky pod piatimi kruhmi na ZOH 1994 v Lillehammeri vtedy zostával rok aj niečo.
Kým však SOV mohol premiérovo vyslať svoju výpravu na olympiádu, musel získať uznanie zo strany MOV ako Národný olympijský výbor Slovenskej republiky. Provizórne mu ho udelila exekutíva MOV 16. marca 1993 v Atlante a plnoprávne 101. zasadnutie MOV 24. septembra 1993 v Monte Carle.
SOV však nezačal svoje pôsobenie na zelenej lúke. Už od 6. apríla 1990 totiž pod vedením Márie Mračnovej pôsobila Olympijská spoločnosť Slovenska (OSS), ktorá si dala za úlohu rozvíjať olympizmus na Slovensku. Snažila sa etablovať pod názvom Slovenský olympijský výbor (krátko sa tak aj nazývala), ale to narazilo na tvrdý odpor z Prahy aj na Olympijskú chartu, ktorá v jednom štáte pripúšťa existenciu len jedného národného olympijského výboru. Zo strany ľudí v Československom olympijskom výbore (ČSOV) Slováci pre tieto snahy čelili obvineniam z rozbíjačstva, ale konflikty sa napokon utriasli a olympijské hnutie na Slovensku si úspešne hľadalo nové cesty. "Diskusie nakoniec vyústili do pochopenia nášho snaženia. OSS bola prijatá do radov ČSOV, čo bolo veľké víťazstvo," uviedla Mračnová v knižke "Naše olympijské začiatky".
Z iniciatívy OSS v Trnave v roku 1991 vznikla celoslovenská olympiáda detí a mládeže, ktorá sa zakrátko transformovala na medzinárodnú s názvom Kalokagatia. V rámci OSS ešte počas existencie spoločného štátu vznikli predchodcovia súčasnej Slovenskej olympijskej akadémie (SOA) aj Klubu fair play (KFP) SOŠV (v roku 1999 získal ako vôbec prvý národný klub fair play v Európe za svoju činnosť Čestné uznanie Európskeho hnutia fair play). Takisto sa rozvinuli aj environmentálne aktivity. Tieto a ďalšie činnosti postupne plynulo prešli pod kuratelu Slovenského olympijského výboru, do ktorého štruktúr sa OSS po naplnení svojho poslania včlenila vo februári 1995. Siedmeho decembra 2018 sa SOV transformoval do Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV).
Vďaka mnohostranným tzv. olympijským aktivitám, čiže činnostiam spojenými so šírením olympizmu, si novovzniknutý SOV získal dobré medzinárodné meno a uznanie ešte pred vyslaním prvých olympijských výprav a pred prvými olympijskými úspechmi slovenských športovcov. Už v roku 1991 v Bratislave vznikol prvý regionálny olympijský klub, ďalšie postupne vznikali v Prievidzi, Košiciach, Liptovskom Mikuláši, Banskej Bystrici, Prešove, Vysokých Tatrách či v Lučenci. Ich súčasný počet už prekročil štvrťstovku. V regiónoch kluby boli a sú spoluorganizátormi množstva aktivít v rámci projektov SOV/SOŠV, vrátane osláv Olympijského dňa, realizácie Olympijského odznaku všestrannosti, v minulosti Dní športu, resp. Týždňa športu, celoslovenských štafiet s posolstvom k OH 2004 v Aténach a k OH 2012 v Londýne, aj Olympijských festivalov detí a mládeže. Činnosť klubov zastrešuje Združenie olympijských klubov SR, ktoré je takisto ako KFP SOŠV a SOA organizačnou zložkou SOŠV.
Ak ďalej pripomína SOŠV na svojom webe, od roku 1994 pôsobila Slovenská spoločnosť olympijskej a športovej filatelie, neskôr sa k nej pridala Slovenská spoločnosť olympijskej a športovej symboliky. Obe si vyslúžili značné medzinárodné renomé. To platí aj pre Slovenskú spoločnosť olympijských a športových zberateľov, do ktorej sa zlúčili. S postupným rozvojom olympijského hnutia na Slovensku SOV v roku 2002 zriadil Nadáciu Slovenského olympijského výboru. Tá síce v neskoršom období dlhšie zápasila s pasivitou (takisto ako Slovenská asociácia olympionikov), ale v posledných rokoch vyvíja významné aktivity v rámci projektov "Ukáž sa!", Olympijské srdce pre seniorov, Olympijská kvapka krvi a ďalších.
V roku 1994 SOV odsúhlasil kandidatúru regiónu Poprad-Tatry na usporiadanie ZOH 2002 a bol nápomocný v celom kandidátskom procese. Ešte významnejšie a všestranne SOV podporoval ďalšiu olympijskú kandidatúru Popradu-Tatier na ZOH 2006. SOV participoval aj na príprave kandidatúry poľského Krakova na ZOH 2022, pretože v jeho projekte sa zjazdárske súťaže plánovali do Jasnej. V rámci podpory kandidátskeho procesu na ZOH 2006 SOV zorganizoval v roku 1999 v regióne Poprad-Tatry zimné IV. európske olympijské dni mládeže (EYOD). Dlho to bolo najrozsiahlejšie a najvýznamnejšie medzinárodné olympijské podujatie na Slovensku. Rozmerom ho prevýšil až XVI. letný Európsky olympijský festival mládeže (EYOF), ktorý sa v júli 2022 uskutočnil v Banskej Bystrici a stal sa najrozsiahlejším multišportovým podujatím v histórii Slovenska.
V roku 1998 hostila Bratislava seminár šéfov misií a generálnych sekretárov NOV Európy, ktorého súčasťou bolo aj zasadnutie výkonného výboru EOV. Exekutíva EOV sa v Bratislave znovu zišla v roku 2016. Už o rok skôr sa v metropole uskutočnilo Európske fórum športovcov. Ďalší seminár šéfov misií a generálnych sekretárov NOV Európy na Slovensku bol v roku 2021 v Šamoríne, vzhľadom na pandémiu nového koronavírusu v hybridnej podobe. V rokoch 2017 a 2018 sa na rovnakom mieste konali marketingové semináre Asociácie národných olympijských výborov. Významným medzinárodným podujatím bolo aj valné zhromaždenie Európskeho hnutia fair play (EFPM) a európska konferencia fair play v Bratislave v roku 2001.
S účasťou vysokých predstaviteľov Medzinárodného olympijského výboru aj Európskych olympijských výborov sa v Bratislave uskutočnili oslavy 10., 15. aj 25. výročia vzniku SOV. Prezident MOV Juan Antonio Samaranch sa v roku 2000 zúčastnil na valnom zhromaždení SOV a jeho nástupca Jacques Rogge na slávnostnom valnom zhromaždení SOV v roku 2003. Vtedy SOV po prvý raz udeľoval svoje vyznamenania a výročné ocenenia.
Pôdu na vznik SOV od 6. apríla 1990 postupne pripravovala Olympijská spoločnosť Slovenska (OSS), z ktorej iniciatívy vznikol aj prípravný výbor na založenie SOV. OSS viedla dvojnásobná olympionička v atletike a bronzová medailistka z MS v skoku do výšky Mária Mračnová (*1946), generálnym sekretárom spoločnosti bol strieborný olympionik vo volejbale Jozef Labuda. Mračnová sa vzdala kandidatúry na predsedníčku SOV a až do roku 2008 pôsobila nepretržite ako podpredsedníčka SOV, pripomína web olympic.sk.
Prvým predsedom SOV sa bez protikandidáta stal profesor Vladimír Černušák (1921 – 2018), ktorý bol od roku 1981 člen Medzinárodného olympijského výboru (MOV) v ČSSR. Po rozdelení Česko-Slovenska bol v roku 1993 zvolený za člena MOV na Slovensku. Zostal ním až do dovŕšenia vekového limitu 80 rokov v roku 2001, keď sa stal čestným členom MOV.
Významný telovýchovný pedagóg a odborník na metodiku plaveckého tréningu bol v roku 1997 znovuzvolený za predsedu SOV. Na čele SOV stál do 19. augusta 1999, keď sa vzdal funkcie oficiálne z rodinných dôvodov. Následne ho zvolili za čestného predsedu SOV.
Vo funkcii generálneho tajomníka SOV od 19. februára 1993 do 31. januára 1997 pôsobil dlhoročný významný lyžiarsky funkcionár Ján Mráz, čestný člen predsedníctva FIS. Od 1. februára 1997 nastúpil do pozície generálneho tajomníka Martin Benko, ktorý v nej bol do 31. januára 2005. Ten bol v rokoch 2001 až 2005 členom exekutívy Európskych olympijských výborov (EOV). Po odstúpení Černušáka organizáciu tri mesiace viedol prvý podpredseda SOV, predseda Asociácie športových zväzov SR, podpredseda Slovenského združenia telesnej kultúry a bývalý dlhoročný šéf Slovenského atletického zväzu Anton Ihring (1942 – 2012).
Na 16. zasadnutí SOV 20. novembra 1999 zvolili za nového predsedu SOV Františka Chmelára (*1946), dlhoročného pracovníka vo vedení slovenskej telovýchovy a v čase zvolenia riaditeľa odboru športu na ministerstve školstva. Chmelár, hoci mal štyroch súperov, uspel hneď v prvom kole volieb. Svoju pozíciu potom ešte štyrikrát obhájil - v rokoch 2001, 2004 a 2008 bez súpera, v roku 2012 zdolal jedného protivníka. Počas jeho pôsobenia SOV rozvinul svoj dlhodobý komplexný program olympijskej výchovy, spustil veľký projekt Olympijských festivalov detí a mládeže Slovenska, aj Olympijský odznak všestrannosti. V rokoch 2013 až 2017 bol členom exekutívy EOV. V roku 2016 po 17 rokoch v najvyššej funkcii už nekandidoval. Následne ho prijali za čestného prezidenta SOV.
V roku 2004 si Chmelár za nového generálneho tajomníka (neskôr už sekretára) SOV vybral bývalého pracovníka športového oddelenia Jozefa Libu, ktorý v tom čase pôsobil v centrále Medzinárodnej federácie univerzitného športu v Bruseli. Do funkcie nastúpil 1. februára 2005 a je v nej doteraz. V rokoch 2017 až 2021 bol členom exekutívy EOV.
Na 51. valnom zhromaždení SOV 26. novembra 2016 uspel hneď v prvom kole predseda správnej rady Nadácie SOV a čestný prezident Slovenského zväzu džudo Anton Siekel (*1969). Výrazne zdolal trojicu súperov, keď získal 88 z celkového počtu 108 platných hlasov. Siekel bol zvolený na štyri roky, ale vzhľadom na to, že v dôsledku pandémie ochorenia COVID-19 olympijské hry 2020 v Tokiu presunuli o rok neskôr, došlo aj k predĺženiu funkčného obdobia orgánov SOV zo štyroch rokov na päť. V roku 2021 Siekel vo voľbách zvíťazil bez súpera.
Na návrh nového prezidenta bola v roku 2017 zriadená nová funkcia výkonného riaditeľa organizácie. Stal sa ním Gábor Asványi, pod ktorého prešlo vnútorné riadenie chodu pracoviska. Generálny sekretár Jozef Liba sa v novej štruktúre zameriava dominantne na medzinárodnú činnosť a zastupovanie SOŠV navonok.
Siekelovi sa podarilo presadiť transformáciu SOV na Slovenský olympijský a športový výbor – strešnú organizáciu slovenského športu. Tá bola schválená na 55. valnom zhromaždení SOV 7. decembra 2018 v Šamoríne. Úspešné bolo aj úsilie nového prezidenta o zriadenie funkcie štátneho tajomníka MŠVVŠ SR pre šport aj o zriadenie Fondu na podporu športu ako novej verejnoprávnej inštitúcie.
Po tom, čo sa v MOV koncom roka 2001 skončilo členstvo Vladimíra Černušáka, bolo zrejmé, že najschodnejšia cesta pre ďalšieho Slováka v MOV môže viesť cez úspech vo voľbách do komisie športovcov MOV počas OH/ZOH. Na tejto ceste však neuspeli plavkyňa Martina Moravcová (kandidátka vo voľbách počas OH 2000 a 2008), tenistka Karina Habšudová (OH 2004), ani hokejista Miroslav Šatan (2010). Podarilo sa to až strelkyni Danke Bartekovej. Tá nečakane vyhrala voľby do komisie športovcov počas OH 2012 v Londýne. Vzhľadom na to, že dvaja diskvalifikovaní kandidáti sa obrátili so sťažnosťou na Športový arbitrážny súd v Lausanne, na definitívne potvrdenie jej víťazstva a aj na zvolenie do samotného MOV si musela počkať až do 3. júla 2013. Práve vtedy zvolený prezident MOV Thomas Bach poctil v tom čase najmladšiu členku MOV veľkou dôverou a členstvom vo viacerých komisiách. Koordinačnej komisii MOV pre ZOH mládeže 2020 v Lausanne dokonca predsedala, v komisii športovcov pôsobila v rokoch 2018 až 2021 ako jej podpredsedníčka.
Počas OH v Tokiu v lete 2021 sa Barteková pokúšala o znovuzvolenie do komisie športovcov MOV, ale tentoraz sa do prvej štvorice nedostala. Nebola však dlho mimo radov členov najprestížnejšej organizácie svetového športu. Na záver ZOH 2022 v Pekingu medzičasom už viceprezidentku SOŠV prijali za individuálnu členku MOV. V tejto pozícii môže pôsobiť až do dovŕšenia 70 rokov, uviedol web SOŠV.
Ako pripomína portál olympic.sk, pri premiére výpravy samostatného Slovenska na zimných olympijských hrách v nórskom Lillehammeri (od 12. do 27. februára 1994) reprezentovala krajinu výprava so 42 športovcami. O prvý neoficiálny olympijský "bod" nového štátu sa 18. februára 1994 postarala 6. miestom v pretekoch biatlonistiek na 15 km Martina Jašicová, ďalší bod pridalo za 6. miesto družstvo hokejistov.
Veľa však nechýbalo a slovenský olympijský debut mohol byť oveľa skromnejší. V kolektívnych športoch sa totiž po rozdelení spoločného štátu v medzinárodných federáciách rozhodovalo o tom, kto prevezme nástupníctvo ČSFR. A v ľadovom hokeji táto výhoda pripadla Česku. Slovenský reprezentačný hokej vtedy bol – bez ohľadu na veľkú tradíciu a popularitu tohto športu na Slovensku, aj na úspechy množstva slovenských hokejistov počas dlhých desaťročí – administratívne preradený takpovediac do suterénu. Len veľkým diplomatickým úsilím na pôde Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF) sa podarilo presadiť, aby slovenský tím na poslednú chvíľu dostal možnosť štartu v olympijskej kvalifikácii v Sheffielde v auguste 1993. Slováci ju vyhrali a postúpili na ZOH 1994.
V Lillehammeri sa potom hokejisti postarali o skvelé zážitky, keď vyhrali základnú skupinu pred tímami neskorších finalistov zo Švédska a Kanady. Vo štvrťfinále nešťastne prehrali s Ruskom a pri premiére pod piatimi kruhmi obsadili šieste miesto. Miroslav Šatan sa v Lillehammeri stal najlepším strelcom, Žigmund Pálffy najproduktívnejším hráčom a kapitán Peter Šťastný s gloriolou superhviezdy NHL zase najsledovanejším hráčom celého olympijského turnaja. Slovenská olympijská premiéra tak najmä na hokejovom ľade vzbudila veľkú medzinárodnú pozornosť a pre Slovákov sa hokej na olympiádach stal najsledovanejším športom až dodnes.
Slovenský debut na OH sa odohral na jubilejných Hrách olympijskej storočnice v Atlante (19. júla – 4. augusta 1996). V metropole štátu Georgia trojfarebná farba s trojvrším a dvojkrížom po prvý raz stúpala na olympijské stožiare aj po súťažiach. Na stupeň víťazov sa ako vôbec prvý športovec v histórii reprezentujúci SR postavil 25. júla bronzový strelec Jozef Gőnci. O dva dni neskôr Slovensko slávilo ešte viac – historické prvé slovenské olympijské zlato si na divokej vode rieky Ocoee v susednom štáte Tennessee vybojoval singlkanoista Michal Martikán, vo veku iba 17 rokov najmladší mužský medailista celých atlantských Hier. A v posledný deň OH striebrom kolekciu skompletizoval rýchlostný kanoista Slavomír Kňazovický.
Po Atlante 1996 postupne nasledovali slovenské účasti na ZOH 1998 v Nagane, na OH 2000 v Sydney, na ZOH 2002 v Salt Lake City, na OH 2004 v Aténach, na ZOH 2006 v Turíne, na OH 2008 v Pekingu, na ZOH 2010 vo Vancouvri, na OH 2012 v Londýne, na ZOH 2014 v Soči, na OH 2016 v Riu de Janeiro, na ZOH 2018 v Pjongčangu, na OH 2020 v Tokiu (v dôsledku pandémie ochorenia COVID-19 sa konali s ročným oneskorením až v roku 2021, ale s nezmeneným označením) a napokon na ZOH 2022 v Pekingu. Z doterajších pätnástich OH, resp. ZOH so slovenskou účasťou sa športovci zo SR dvanásťkrát vrátili domov so ziskom aspoň jedného cenného kovu. Na letných hrách sa im to podarilo v každom zo siedmich prípadov, na ZOH až v posledných piatich.
Za 30 rokov existencie SOV/SOŠV získali slovenskí športovci celkovo 42 olympijských medailí – 14 zlatých, 18 strieborných a 10 bronzových. Na OH je celková doterajšia bilancia 32 cenných kovov – 10 zlatých, 14 strieborných a 8 bronzových, na ZOH rovných 10 – 4 zlaté, 4 strieborné a 2 bronzové. O cenné kovy sa zaslúžilo spolu 56 športovcov so slovenským štátnym znakom – 50 mužov a 6 žien. Desiati z nich sa môžu pochváliť aj ziskom tej najcennejšej trofeje – zlatej olympijskej medaily.
Pritom vodní slalomári bratia Peter a Pavol Hochschornerovci aj biatlonistka Anastasia Kuzminová sa z triumfu pod piatimi kruhmi mohli radovať až trikrát. Ďalší slalomári z divokej vody Michal Martikán a Elena Kaliská zhodne dvakrát, plus ich "kolegovia" bratanci Ladislav a Peter Škantárovci, atlét Matej Tóth, strelkyňa Zuzana Rehák Štefečeková a zjazdárka Petra Vlhová raz.
Až trinásť slovenských olympijských hrdinov si prinieslo domov viac ako jeden jagavý kov - šesť Anastasia Kuzminová (3-3-0), päť Michal Martikán (2-2-1), po štyri Peter a Pavol Hochschornerovci (3-0-1) aj rýchlostný kanoista Erik Vlček (0-2-2), tri strelkyňa Zuzana Rehák Štefečeková (1-2-0), po dva Elena Kaliská (2-0-0), plavkyňa Martina Moravcová (0-2-0), rýchlostní kanoisti Juraj Tarr (0-2-0), Michal Riszdorfer, Richard Riszdorfer a Denis Myšák (všetci 0-1-1), aj strelec Jozef Gnci (0-0-2). Portál olympic.sk pripomína aj mená ďalších slovenských medailistov – rýchlostných kanoistov Slavomíra Kňazovického (0-1-0), Tibora Linku (0-1-0), Juraja Baču, Samuela Baláža a Adama Boteka (všetci 0-0-1), vodných slalomárov Juraja Minčíka (0-0-1), Mateja Beňuša a Jakuba Grigara (obaja 0-1-0), džudistu Jozefa Krnáča, snoubordistu Radoslava Žideka, zápasníka Davida Musuľbesa (všetci traja 0-1-0), biatlonistu Pavla Hurajta, strelkyne Danky Bartekovej (obaja 0-0-1), golfistu Roryho Sabbatiniho (0-1-0), zjazdárky Petry Vlhovej (1-0-0) a bronzových hokejistov z Pekingu 2022.
Posledný decembrový deň 1992 zanikol federálny štát a od 1. januára 1993 sa na medzinárodnej scéne prezentovali samostatne Česká republika a Slovenská republika. Ako pripomína portál olympic.sk, SOV bol na Ministerstve vnútra SR zaregistrovaný 20. januára 1993. Následne pod vedením svojho prvého predsedu, člena Medzinárodného olympijského výboru (MOV) Vladimíra Černušáka, rozbehol prvé kroky. Do premiéry výpravy samostatnej Slovenskej republiky pod piatimi kruhmi na ZOH 1994 v Lillehammeri vtedy zostával rok aj niečo.
Kým však SOV mohol premiérovo vyslať svoju výpravu na olympiádu, musel získať uznanie zo strany MOV ako Národný olympijský výbor Slovenskej republiky. Provizórne mu ho udelila exekutíva MOV 16. marca 1993 v Atlante a plnoprávne 101. zasadnutie MOV 24. septembra 1993 v Monte Carle.
SOV však nezačal svoje pôsobenie na zelenej lúke. Už od 6. apríla 1990 totiž pod vedením Márie Mračnovej pôsobila Olympijská spoločnosť Slovenska (OSS), ktorá si dala za úlohu rozvíjať olympizmus na Slovensku. Snažila sa etablovať pod názvom Slovenský olympijský výbor (krátko sa tak aj nazývala), ale to narazilo na tvrdý odpor z Prahy aj na Olympijskú chartu, ktorá v jednom štáte pripúšťa existenciu len jedného národného olympijského výboru. Zo strany ľudí v Československom olympijskom výbore (ČSOV) Slováci pre tieto snahy čelili obvineniam z rozbíjačstva, ale konflikty sa napokon utriasli a olympijské hnutie na Slovensku si úspešne hľadalo nové cesty. "Diskusie nakoniec vyústili do pochopenia nášho snaženia. OSS bola prijatá do radov ČSOV, čo bolo veľké víťazstvo," uviedla Mračnová v knižke "Naše olympijské začiatky".
Z iniciatívy OSS v Trnave v roku 1991 vznikla celoslovenská olympiáda detí a mládeže, ktorá sa zakrátko transformovala na medzinárodnú s názvom Kalokagatia. V rámci OSS ešte počas existencie spoločného štátu vznikli predchodcovia súčasnej Slovenskej olympijskej akadémie (SOA) aj Klubu fair play (KFP) SOŠV (v roku 1999 získal ako vôbec prvý národný klub fair play v Európe za svoju činnosť Čestné uznanie Európskeho hnutia fair play). Takisto sa rozvinuli aj environmentálne aktivity. Tieto a ďalšie činnosti postupne plynulo prešli pod kuratelu Slovenského olympijského výboru, do ktorého štruktúr sa OSS po naplnení svojho poslania včlenila vo februári 1995. Siedmeho decembra 2018 sa SOV transformoval do Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV).
Vďaka mnohostranným tzv. olympijským aktivitám, čiže činnostiam spojenými so šírením olympizmu, si novovzniknutý SOV získal dobré medzinárodné meno a uznanie ešte pred vyslaním prvých olympijských výprav a pred prvými olympijskými úspechmi slovenských športovcov. Už v roku 1991 v Bratislave vznikol prvý regionálny olympijský klub, ďalšie postupne vznikali v Prievidzi, Košiciach, Liptovskom Mikuláši, Banskej Bystrici, Prešove, Vysokých Tatrách či v Lučenci. Ich súčasný počet už prekročil štvrťstovku. V regiónoch kluby boli a sú spoluorganizátormi množstva aktivít v rámci projektov SOV/SOŠV, vrátane osláv Olympijského dňa, realizácie Olympijského odznaku všestrannosti, v minulosti Dní športu, resp. Týždňa športu, celoslovenských štafiet s posolstvom k OH 2004 v Aténach a k OH 2012 v Londýne, aj Olympijských festivalov detí a mládeže. Činnosť klubov zastrešuje Združenie olympijských klubov SR, ktoré je takisto ako KFP SOŠV a SOA organizačnou zložkou SOŠV.
Ak ďalej pripomína SOŠV na svojom webe, od roku 1994 pôsobila Slovenská spoločnosť olympijskej a športovej filatelie, neskôr sa k nej pridala Slovenská spoločnosť olympijskej a športovej symboliky. Obe si vyslúžili značné medzinárodné renomé. To platí aj pre Slovenskú spoločnosť olympijských a športových zberateľov, do ktorej sa zlúčili. S postupným rozvojom olympijského hnutia na Slovensku SOV v roku 2002 zriadil Nadáciu Slovenského olympijského výboru. Tá síce v neskoršom období dlhšie zápasila s pasivitou (takisto ako Slovenská asociácia olympionikov), ale v posledných rokoch vyvíja významné aktivity v rámci projektov "Ukáž sa!", Olympijské srdce pre seniorov, Olympijská kvapka krvi a ďalších.
V roku 1994 SOV odsúhlasil kandidatúru regiónu Poprad-Tatry na usporiadanie ZOH 2002 a bol nápomocný v celom kandidátskom procese. Ešte významnejšie a všestranne SOV podporoval ďalšiu olympijskú kandidatúru Popradu-Tatier na ZOH 2006. SOV participoval aj na príprave kandidatúry poľského Krakova na ZOH 2022, pretože v jeho projekte sa zjazdárske súťaže plánovali do Jasnej. V rámci podpory kandidátskeho procesu na ZOH 2006 SOV zorganizoval v roku 1999 v regióne Poprad-Tatry zimné IV. európske olympijské dni mládeže (EYOD). Dlho to bolo najrozsiahlejšie a najvýznamnejšie medzinárodné olympijské podujatie na Slovensku. Rozmerom ho prevýšil až XVI. letný Európsky olympijský festival mládeže (EYOF), ktorý sa v júli 2022 uskutočnil v Banskej Bystrici a stal sa najrozsiahlejším multišportovým podujatím v histórii Slovenska.
V roku 1998 hostila Bratislava seminár šéfov misií a generálnych sekretárov NOV Európy, ktorého súčasťou bolo aj zasadnutie výkonného výboru EOV. Exekutíva EOV sa v Bratislave znovu zišla v roku 2016. Už o rok skôr sa v metropole uskutočnilo Európske fórum športovcov. Ďalší seminár šéfov misií a generálnych sekretárov NOV Európy na Slovensku bol v roku 2021 v Šamoríne, vzhľadom na pandémiu nového koronavírusu v hybridnej podobe. V rokoch 2017 a 2018 sa na rovnakom mieste konali marketingové semináre Asociácie národných olympijských výborov. Významným medzinárodným podujatím bolo aj valné zhromaždenie Európskeho hnutia fair play (EFPM) a európska konferencia fair play v Bratislave v roku 2001.
S účasťou vysokých predstaviteľov Medzinárodného olympijského výboru aj Európskych olympijských výborov sa v Bratislave uskutočnili oslavy 10., 15. aj 25. výročia vzniku SOV. Prezident MOV Juan Antonio Samaranch sa v roku 2000 zúčastnil na valnom zhromaždení SOV a jeho nástupca Jacques Rogge na slávnostnom valnom zhromaždení SOV v roku 2003. Vtedy SOV po prvý raz udeľoval svoje vyznamenania a výročné ocenenia.
Počas 30 rokov mal SOŠV iba troch lídrov
Za tridsať rokov svojej existencie mal Slovenský olympijský výbor (SOV), od 7. decembra 2018 Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV), len troch predsedov, resp. prezidentov - Vladimíra Černušáka, Františka Chmelára a Antona Siekela, a takisto troch generálnych sekretárov – Jána Mráza, Martina Benka a Jozefa Libu.Pôdu na vznik SOV od 6. apríla 1990 postupne pripravovala Olympijská spoločnosť Slovenska (OSS), z ktorej iniciatívy vznikol aj prípravný výbor na založenie SOV. OSS viedla dvojnásobná olympionička v atletike a bronzová medailistka z MS v skoku do výšky Mária Mračnová (*1946), generálnym sekretárom spoločnosti bol strieborný olympionik vo volejbale Jozef Labuda. Mračnová sa vzdala kandidatúry na predsedníčku SOV a až do roku 2008 pôsobila nepretržite ako podpredsedníčka SOV, pripomína web olympic.sk.
Prvým predsedom SOV sa bez protikandidáta stal profesor Vladimír Černušák (1921 – 2018), ktorý bol od roku 1981 člen Medzinárodného olympijského výboru (MOV) v ČSSR. Po rozdelení Česko-Slovenska bol v roku 1993 zvolený za člena MOV na Slovensku. Zostal ním až do dovŕšenia vekového limitu 80 rokov v roku 2001, keď sa stal čestným členom MOV.
Významný telovýchovný pedagóg a odborník na metodiku plaveckého tréningu bol v roku 1997 znovuzvolený za predsedu SOV. Na čele SOV stál do 19. augusta 1999, keď sa vzdal funkcie oficiálne z rodinných dôvodov. Následne ho zvolili za čestného predsedu SOV.
Vo funkcii generálneho tajomníka SOV od 19. februára 1993 do 31. januára 1997 pôsobil dlhoročný významný lyžiarsky funkcionár Ján Mráz, čestný člen predsedníctva FIS. Od 1. februára 1997 nastúpil do pozície generálneho tajomníka Martin Benko, ktorý v nej bol do 31. januára 2005. Ten bol v rokoch 2001 až 2005 členom exekutívy Európskych olympijských výborov (EOV). Po odstúpení Černušáka organizáciu tri mesiace viedol prvý podpredseda SOV, predseda Asociácie športových zväzov SR, podpredseda Slovenského združenia telesnej kultúry a bývalý dlhoročný šéf Slovenského atletického zväzu Anton Ihring (1942 – 2012).
Na 16. zasadnutí SOV 20. novembra 1999 zvolili za nového predsedu SOV Františka Chmelára (*1946), dlhoročného pracovníka vo vedení slovenskej telovýchovy a v čase zvolenia riaditeľa odboru športu na ministerstve školstva. Chmelár, hoci mal štyroch súperov, uspel hneď v prvom kole volieb. Svoju pozíciu potom ešte štyrikrát obhájil - v rokoch 2001, 2004 a 2008 bez súpera, v roku 2012 zdolal jedného protivníka. Počas jeho pôsobenia SOV rozvinul svoj dlhodobý komplexný program olympijskej výchovy, spustil veľký projekt Olympijských festivalov detí a mládeže Slovenska, aj Olympijský odznak všestrannosti. V rokoch 2013 až 2017 bol členom exekutívy EOV. V roku 2016 po 17 rokoch v najvyššej funkcii už nekandidoval. Následne ho prijali za čestného prezidenta SOV.
V roku 2004 si Chmelár za nového generálneho tajomníka (neskôr už sekretára) SOV vybral bývalého pracovníka športového oddelenia Jozefa Libu, ktorý v tom čase pôsobil v centrále Medzinárodnej federácie univerzitného športu v Bruseli. Do funkcie nastúpil 1. februára 2005 a je v nej doteraz. V rokoch 2017 až 2021 bol členom exekutívy EOV.
Na 51. valnom zhromaždení SOV 26. novembra 2016 uspel hneď v prvom kole predseda správnej rady Nadácie SOV a čestný prezident Slovenského zväzu džudo Anton Siekel (*1969). Výrazne zdolal trojicu súperov, keď získal 88 z celkového počtu 108 platných hlasov. Siekel bol zvolený na štyri roky, ale vzhľadom na to, že v dôsledku pandémie ochorenia COVID-19 olympijské hry 2020 v Tokiu presunuli o rok neskôr, došlo aj k predĺženiu funkčného obdobia orgánov SOV zo štyroch rokov na päť. V roku 2021 Siekel vo voľbách zvíťazil bez súpera.
Na návrh nového prezidenta bola v roku 2017 zriadená nová funkcia výkonného riaditeľa organizácie. Stal sa ním Gábor Asványi, pod ktorého prešlo vnútorné riadenie chodu pracoviska. Generálny sekretár Jozef Liba sa v novej štruktúre zameriava dominantne na medzinárodnú činnosť a zastupovanie SOŠV navonok.
Siekelovi sa podarilo presadiť transformáciu SOV na Slovenský olympijský a športový výbor – strešnú organizáciu slovenského športu. Tá bola schválená na 55. valnom zhromaždení SOV 7. decembra 2018 v Šamoríne. Úspešné bolo aj úsilie nového prezidenta o zriadenie funkcie štátneho tajomníka MŠVVŠ SR pre šport aj o zriadenie Fondu na podporu športu ako novej verejnoprávnej inštitúcie.
Po tom, čo sa v MOV koncom roka 2001 skončilo členstvo Vladimíra Černušáka, bolo zrejmé, že najschodnejšia cesta pre ďalšieho Slováka v MOV môže viesť cez úspech vo voľbách do komisie športovcov MOV počas OH/ZOH. Na tejto ceste však neuspeli plavkyňa Martina Moravcová (kandidátka vo voľbách počas OH 2000 a 2008), tenistka Karina Habšudová (OH 2004), ani hokejista Miroslav Šatan (2010). Podarilo sa to až strelkyni Danke Bartekovej. Tá nečakane vyhrala voľby do komisie športovcov počas OH 2012 v Londýne. Vzhľadom na to, že dvaja diskvalifikovaní kandidáti sa obrátili so sťažnosťou na Športový arbitrážny súd v Lausanne, na definitívne potvrdenie jej víťazstva a aj na zvolenie do samotného MOV si musela počkať až do 3. júla 2013. Práve vtedy zvolený prezident MOV Thomas Bach poctil v tom čase najmladšiu členku MOV veľkou dôverou a členstvom vo viacerých komisiách. Koordinačnej komisii MOV pre ZOH mládeže 2020 v Lausanne dokonca predsedala, v komisii športovcov pôsobila v rokoch 2018 až 2021 ako jej podpredsedníčka.
Počas OH v Tokiu v lete 2021 sa Barteková pokúšala o znovuzvolenie do komisie športovcov MOV, ale tentoraz sa do prvej štvorice nedostala. Nebola však dlho mimo radov členov najprestížnejšej organizácie svetového športu. Na záver ZOH 2022 v Pekingu medzičasom už viceprezidentku SOŠV prijali za individuálnu členku MOV. V tejto pozícii môže pôsobiť až do dovŕšenia 70 rokov, uviedol web SOŠV.
Slovensko na Olympijských hrách a Zimných olympijských hrách od Lillehammeru 1994 po Peking 2022
Počas tridsaťročnej existencie Slovenského olympijského výboru (SOV), resp. súčasného Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) získali slovenskí športovci spolu 42 olympijských medailí - 14 zlatých, 18 strieborných a 10 bronzových. Z doterajších pätnástich OH, resp. ZOH so slovenskou účasťou sa dvanásťkrát vrátili domov so ziskom aspoň jedného cenného kovu.Ako pripomína portál olympic.sk, pri premiére výpravy samostatného Slovenska na zimných olympijských hrách v nórskom Lillehammeri (od 12. do 27. februára 1994) reprezentovala krajinu výprava so 42 športovcami. O prvý neoficiálny olympijský "bod" nového štátu sa 18. februára 1994 postarala 6. miestom v pretekoch biatlonistiek na 15 km Martina Jašicová, ďalší bod pridalo za 6. miesto družstvo hokejistov.
Veľa však nechýbalo a slovenský olympijský debut mohol byť oveľa skromnejší. V kolektívnych športoch sa totiž po rozdelení spoločného štátu v medzinárodných federáciách rozhodovalo o tom, kto prevezme nástupníctvo ČSFR. A v ľadovom hokeji táto výhoda pripadla Česku. Slovenský reprezentačný hokej vtedy bol – bez ohľadu na veľkú tradíciu a popularitu tohto športu na Slovensku, aj na úspechy množstva slovenských hokejistov počas dlhých desaťročí – administratívne preradený takpovediac do suterénu. Len veľkým diplomatickým úsilím na pôde Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF) sa podarilo presadiť, aby slovenský tím na poslednú chvíľu dostal možnosť štartu v olympijskej kvalifikácii v Sheffielde v auguste 1993. Slováci ju vyhrali a postúpili na ZOH 1994.
V Lillehammeri sa potom hokejisti postarali o skvelé zážitky, keď vyhrali základnú skupinu pred tímami neskorších finalistov zo Švédska a Kanady. Vo štvrťfinále nešťastne prehrali s Ruskom a pri premiére pod piatimi kruhmi obsadili šieste miesto. Miroslav Šatan sa v Lillehammeri stal najlepším strelcom, Žigmund Pálffy najproduktívnejším hráčom a kapitán Peter Šťastný s gloriolou superhviezdy NHL zase najsledovanejším hráčom celého olympijského turnaja. Slovenská olympijská premiéra tak najmä na hokejovom ľade vzbudila veľkú medzinárodnú pozornosť a pre Slovákov sa hokej na olympiádach stal najsledovanejším športom až dodnes.
Slovenský debut na OH sa odohral na jubilejných Hrách olympijskej storočnice v Atlante (19. júla – 4. augusta 1996). V metropole štátu Georgia trojfarebná farba s trojvrším a dvojkrížom po prvý raz stúpala na olympijské stožiare aj po súťažiach. Na stupeň víťazov sa ako vôbec prvý športovec v histórii reprezentujúci SR postavil 25. júla bronzový strelec Jozef Gőnci. O dva dni neskôr Slovensko slávilo ešte viac – historické prvé slovenské olympijské zlato si na divokej vode rieky Ocoee v susednom štáte Tennessee vybojoval singlkanoista Michal Martikán, vo veku iba 17 rokov najmladší mužský medailista celých atlantských Hier. A v posledný deň OH striebrom kolekciu skompletizoval rýchlostný kanoista Slavomír Kňazovický.
Po Atlante 1996 postupne nasledovali slovenské účasti na ZOH 1998 v Nagane, na OH 2000 v Sydney, na ZOH 2002 v Salt Lake City, na OH 2004 v Aténach, na ZOH 2006 v Turíne, na OH 2008 v Pekingu, na ZOH 2010 vo Vancouvri, na OH 2012 v Londýne, na ZOH 2014 v Soči, na OH 2016 v Riu de Janeiro, na ZOH 2018 v Pjongčangu, na OH 2020 v Tokiu (v dôsledku pandémie ochorenia COVID-19 sa konali s ročným oneskorením až v roku 2021, ale s nezmeneným označením) a napokon na ZOH 2022 v Pekingu. Z doterajších pätnástich OH, resp. ZOH so slovenskou účasťou sa športovci zo SR dvanásťkrát vrátili domov so ziskom aspoň jedného cenného kovu. Na letných hrách sa im to podarilo v každom zo siedmich prípadov, na ZOH až v posledných piatich.
Za 30 rokov existencie SOV/SOŠV získali slovenskí športovci celkovo 42 olympijských medailí – 14 zlatých, 18 strieborných a 10 bronzových. Na OH je celková doterajšia bilancia 32 cenných kovov – 10 zlatých, 14 strieborných a 8 bronzových, na ZOH rovných 10 – 4 zlaté, 4 strieborné a 2 bronzové. O cenné kovy sa zaslúžilo spolu 56 športovcov so slovenským štátnym znakom – 50 mužov a 6 žien. Desiati z nich sa môžu pochváliť aj ziskom tej najcennejšej trofeje – zlatej olympijskej medaily.
Pritom vodní slalomári bratia Peter a Pavol Hochschornerovci aj biatlonistka Anastasia Kuzminová sa z triumfu pod piatimi kruhmi mohli radovať až trikrát. Ďalší slalomári z divokej vody Michal Martikán a Elena Kaliská zhodne dvakrát, plus ich "kolegovia" bratanci Ladislav a Peter Škantárovci, atlét Matej Tóth, strelkyňa Zuzana Rehák Štefečeková a zjazdárka Petra Vlhová raz.
Až trinásť slovenských olympijských hrdinov si prinieslo domov viac ako jeden jagavý kov - šesť Anastasia Kuzminová (3-3-0), päť Michal Martikán (2-2-1), po štyri Peter a Pavol Hochschornerovci (3-0-1) aj rýchlostný kanoista Erik Vlček (0-2-2), tri strelkyňa Zuzana Rehák Štefečeková (1-2-0), po dva Elena Kaliská (2-0-0), plavkyňa Martina Moravcová (0-2-0), rýchlostní kanoisti Juraj Tarr (0-2-0), Michal Riszdorfer, Richard Riszdorfer a Denis Myšák (všetci 0-1-1), aj strelec Jozef Gnci (0-0-2). Portál olympic.sk pripomína aj mená ďalších slovenských medailistov – rýchlostných kanoistov Slavomíra Kňazovického (0-1-0), Tibora Linku (0-1-0), Juraja Baču, Samuela Baláža a Adama Boteka (všetci 0-0-1), vodných slalomárov Juraja Minčíka (0-0-1), Mateja Beňuša a Jakuba Grigara (obaja 0-1-0), džudistu Jozefa Krnáča, snoubordistu Radoslava Žideka, zápasníka Davida Musuľbesa (všetci traja 0-1-0), biatlonistu Pavla Hurajta, strelkyne Danky Bartekovej (obaja 0-0-1), golfistu Roryho Sabbatiniho (0-1-0), zjazdárky Petry Vlhovej (1-0-0) a bronzových hokejistov z Pekingu 2022.
www.ZIVOTPO.sk
